.

Večerné haiku

2. november 2017 at 21:03 | KAY |  Poetická chvíľka

Ako mesiac v noci dlhé,
ako spln jasný,
vraciaš sa smrtonosný.

 

Víťazná prehra

30. october 2017 at 20:40 | KAY |  Poetická chvíľka

Fúkaš dym do mojich vlasov dlhých,
počas našich konverzácií slaboduchých,
strácam sa v predstavách nereálnych,
s vedomím príležitostí ideálnych.

Spievajúc letný smútok na pozadí,
už vopred tuším, čo čaká v poradí.
Je to ako vojna bez pravidiel divoká,
ako stávka bez výhry - privysoká.

Podlieham prehre šťastná v nešťastí,
sloboda sa nepriatelí s kázaním mravnosti.
Náš boj okamihov sme definitívne prehrali,
tým, že sme sa ako oklamaní víťazi zohrali.


Mám ťa rada, ale nedokážem cestovať v čase...

16. october 2017 at 22:11 | KAY |  Úvahová chvíľka

Prajem pekný večer všetkým, pravdepodobne už len náhodným návštevníkom môjho blogu. Kam som sa podela? To je otázka, ktorú si mnohí z vás, ktorí môj blog pravidelne navštevovali pravdepodobne položili aspoň raz. A možno nie, možno som len domýšľavá. Nuž, kde to bolo? Na Mesiaci a späť? Síce si toto slovné spojenie (žiaľbohu) nemôžte vyložiť doslovne, no posledné mesiace môjho života a zároveň absencie na tomto blogu mi skutočne pripadali tak, akoby som si strihla cestu niekam do neznáma, do sveta nepoznaného, v ktorom je možné úplne všetko a v ktorom neexistuje gravitácia - priam ako na samotnom Mesiaci. No aj keď je Mesiac údajne neobývaný, opustený a osamelý, paradoxne mi takto pripadá skôr môj návrat späť na Zem.

Za túto relatívne krátku dobu som robila jednu jedinú vec - žila. Žila som naplno, žila som spontánne a častokrát divoko. Nerozhodovala som sa, len som skákala a vznášala sa, kým ma atmosféra nadnášala. No na našej drahej Zemi fenomén gravitácie neobídeme a dopadneme, o to tvrdšie a bolestivejšie, ak si zabudneme vziať padák...

Aj napriek dopadu a návratu do reality som získala jedno - inšpiráciu. Je to život, ktorý imituje umenie, alebo umenie imituje život? Ako si odpovedáte, nechávam na vás. No v momente, keď som zbadala názov témy tohto týždňa, sa vo mne nahromadila všetká moja nazbieraná inšpirácia, ktorá už netrpezlivo čaká na to, aby uzrela svetlo sveta... Alebo sa ocitla na stránkach tohto blogu (ktorého grafický vzhľad nie je ani dokončený).

Mám ťa rada, ale...

 


Tichá voda

31. august 2017 at 17:46 | KAY |  Úvahová chvíľka

Nechaj hovoriť svoju myseľ...
Vyjadri, čo vravi tvoje srdce...
Ospravedlň sa a naprav situáciu...
Daj ľuďom najavo, po čom skutočne túžiš...
Povedz svoj názor a zmeň svoj život...

... až kým nedospeješ k situácii, kedy je už toto všetko zbytočné. Dostaneš sa do momentu, kedy vieš, že akékoľvek slová, pocity, myšlienky, nič už viac nedáva zmysel. Sú neopodstatnené rovnako, ako bolestivá minulosť, ktorá danému stavu predchádzala.

Keď sa stretnete zoči-voči a všetko sa ti vráti. Vieš, ako ti ten človek ublížil. Vybavia sa ti všetky nesplnené sľuby, prázdne slová, trpké manipulácie. Búri sa v tebe rozsiahly tmavomodrý oceán plný myšlienok, zážitkov, spomienok a pocitov, divoké vlny nevypovedaných slov, výčitiek a otázok. Najradšej by si vypustil celý ten rozbúrený oceán, ktorý by sa rýchlo vylial až do poslednej kvapky.

Ale žiaden oceán sa nevyleje len tak, pokojne. Divoké vlny následne rozpútajú tsunami, tsunami plné spomienok a bolesti. ktoré je však maximálne zbytočné. Prudké tsunami predsa ešte nikdy nebolo riešením, vždy spôsobilo len katastrofu, ktorej následky bolo potrebné naprávať ešte dlho. Dlhodobé následky spôsobené jedným skratovým okamihom.

A preto sa mlčanie stáva umením. Tiché upokojenie divokých vôd v tebe samom ťa posúva každým dňom ďalej. Nájdenie vlastného pokoja, ktorý ti pomôže sa vyrovnať so všetkým čo bolo a zvládnuť všetko, čo bude. Skrotením búrlivých vĺn v sebe nájdeš mier a uvedomíš si, že niektoré situácie a niektorí ľudia skrátka nestoja za to, aby sa tvoje more búrilo. Nestoja za to, aby si stratil rovnováhu a svoju hrdosť po tom, čo stratíš aj samého seba.

A tak sa stretnete zoči-voči, ty sa usmeješ a v tichosti odkráčaš svojou vlastnou cestou, s hrdosťou, noblesou a pokojom. Si ako ten najtyrkysovejší oceán pri západe teplého letného slabnúceho slnka na červenkastej oblohe. Mlčanlivý odraz umenia...


Kávová

30. august 2017 at 10:07 | KAY |  Poetická chvíľka

Za bieleho planúceho neskorého rána,
hreje mi ruky šálka,v nej milovaná káva.

Hnedá, ako farba tvojich očí žiarivých,
Výrazná, ako hra tvojich rúk šteklivých,
Teplá, ako sila tvojich objatí hrejivých,
Prudká, ako zmena tvojich nálad búrlivých,
Horká, ako nával spomienok klamlivých.

Pomalými dúškami strácam chuť kávovú,
rovnako, ako moja myseľ spomienku románovú.

Piatok

26. august 2017 at 19:19 | KAY |  Poetická chvíľka

Hustý dym v horúcej noci letnej,
v strede cesty nekonečnej záletnej,
v strede poľa za rozprávkového súmraku,
nevyhol si sa môjmu chamtivému zraku.

V zašitom bare na konci tmavej ulice,
gaštanovohnedé oči a veľké rozšírené zrenice,
v okamihoch s otázkou zmätočného náznaku,
nevyhla som sa tvojmu chamtivému zraku.

Po každej dlhej noci pálivé svitanie prichádza,
nový náznak dňa nádheru predošlého nahrádza.
Život trpký s ironickou láskavosťou pokračuje,
spomienky na naše ruky prepletené nepočuje.

Ospravedlnenie

24. august 2017 at 13:08 | KAY |  Poetická chvíľka

Malé kúsky stránok zlepených
a hroty ceruziek otupených,
riadky zasypané desiatkami slov,
zmyselnými, ale bez zmyslov.

Hľadať zmysel v slovách prázdnych,
v monológoch mimoriadnych,
kým ja som sa v tebe ustavične strácala,
tvoja duša dlhodobo krvácala.

Búrka zmyla škvrny červené,
naše duše ostali zdrvené.
Vo vzduchu ostalo visieť ospravedlnenie,
mám ho predniesť aj keď nemám pričinenie?

Pretože bez neho sa nikam nepohneme...

Existuje právo na nenávisť?

22. august 2017 at 19:49 | KAY |  Úvahová chvíľka

Všade kam sa pozriem, nenávisť. Nenávistné pohľady, nenávistné reči, nenávistné internetové komentáre... Áno, žijeme v dobe v ktorej údajne existuje sloboda prejavu, no prečo sú potom ľudia za svoj prejav odsudzovaní? Kam sa podela tolerancia?

Ja sama som názoru, že každý má mať právo vyjadriť svoj názor, či už súhlasný, alebo nesúhlasný. No na jedno ľudia zabúdajú a to je rozdiel medzi konštruktívnou kritikou a primitívnou kritikou. Ten istý názor sa totiž dá podať viacerými spôsobmi a je obrovský rozdiel v tom, ktorý spôsob si zvolíme. Aj vyjadrenie nesúhlasu sa dá podať spôsobom, ktorý človeka neurazí a ktorý človek akceptuje s pokorou a ponaučením. Prečo si teda toľko ľudí volí práve opačný spôsob?

Obzvlášť na internete, kde ľudia vystupujú poväčšine v anonymite, môžeme vidieť, ako sa niektorí ľudia vyvyšujú nad iných ľudí tým, že kritizujú ich vzhľad, prejav, správanie, aj keď existuje veľa prípadov, kedy je táto kritika maximálne neopodstatnená. Častokrát navyše ide o kritiku, pri ktorej ani nemám pocit, že dotýčnému ide o vyjadrenie nesúhlasu, skrátka sa silou-mocou snaží čo najviac uraziť a zhodiť druhú stranu. Vari z tohto sveta už úplne vymizol súcit?

Pri týchto pseudokritikoch je na mieste otázka: Odkiaľ si vzali ľudia právo zhadzovať iných? Nezaslúži si predsa každý z nás rovnaký prístup, rovnaký rešpekt, rovnaké pochopenie a rovnaké príležitosti? Pokiaľ človek nijakým spôsobom nezasahuje tam, kde sa začína sloboda iného človeka, nemal by mať právo byť sám sebou a vyjadriť svoje pocity a myšlienky také aké sú? Každý sme iný, nikdy nebudeme rovnakí, no prečo by sme sa nemali tolerovať presne takí, akí sme? Prečo naše rozdielne názory nemôžme vyjadrovať s rešpektom a pokorou voči názoru druhej strany? A prečo by sme mali náš pohľad na vec pokladať za nadradený?

Dnes som vám položila viac otázok na zamyslenie ako zvyčajne, som si toho vedomá. Nenútim vás sa nad nimi zamýšľať, ani so mnou súhlasiť, no mala som potrebu si k tejto téme povedať svoj pohľad na vec, ktorá sa z tohto sveta snáď nikdy nevytratí...

Asociácia

22. august 2017 at 12:34 | KAY |  Úvahová chvíľka

Nostalgia.
Pocit prázdnoty, ktorá neznamená nič, no zároveň znamená všetko.
Dá sa v nej utopiť, no nedá sa v nej plávať.
Prázdnota nepodlieha času.
Všetko okolo sa hýbe nezadržateľným tempom, plynie, no ty stojíš.
Nevyvíjaš sa, si roky zaseknutý na jednom a tom istom mieste.
Akoby si nepodliehal času.
Nie je to nesmrteľnosť, ktorá nepodlieha času?
Nepodliehať plynutiu času predsa znamená byť nesmrteľným.
Každý človek túži po nesmrteľnosti, no aké je to byť skutočne nesmrteľným?
Necítiš nič, no zároveň cítiš všetko.
Pretože cítiš intenzívne, silno a búrlivo, no vieš, že to čo cítiš už dávno neexistuje.
Odišlo to spolu s časom, s ktorým si ty neodišiel, ktorému nepodliehaš.
A preto si len nesmrteľná bezvýznamná čiastočka topiaca sa v hlbokej stojatej prázdnote.

Úspechy blogu

22. august 2017 at 11:02 | KAY

(články k téme týždňa, ktoré sa dostali do výberu na tema-tydne.blog.cz)

Z POHLEDU MALÉHO ČLOVÍČKA (24.7.-30.7.2017)

TOHLE NENÍ MŮJ HLAS! (10.7.-16.7.2017)



1500 návštev - 01.11.2017
1000 návštev - 06.09.2017
500 návštev - august 2017

Where to go next