July 2017

Je temnota v nás alebo sme temní my sami?

17. july 2017 at 21:11 Úvahová chvíľka

K napísaniu tohto článku ma inšpirovala veta, ktorú mi ešte dávnejšie povedal človek, ktorý bol pre mňa veľmi blízkym. Keď som sa ho opýtala, čo má na mne rád, odpovedal: Tvoju temnotu. Je nádherná, neskrotná a inšpirujúca. Navyše len v temnote je možné nájsť hviezdy.

Na svete existujú ľudia, ktorí sa s temnotou v sebe jednoducho narodia. Vo svojom živote som stretla len dvoch takýchto ľudí, no od prvej chvíle som vedela, že sú rovnakí. Akí sú ľudia, ktorí v sebe nosia temnotu? Nie je to tak zlé, ako si možno väčšina z vás myslí. Nejde o to, že by sme nedokázali byť šťastní alebo tešiť sa, to nie. No v skutočnosti sa väčšinu času zamýšľame nad negatívami našich životov, predovšetkým tými z minulosti. Prečo je to tak? Naša temnota je totiž hlavným zdrojom našej inšpirácie. Keď som šťastná a spokojná, mám prázdnu hlavu a nedokážem tvoriť, nedokážem ani len rozmýšľať a to ma v konečnom dôsledku robí nešťastnou. Práve preto sa častokrát uchyľujem k temnote, len s ňou mám v skutočnosti pocit že naozaj žijem.

Tá druhá

13. july 2017 at 15:13 Úvahová chvíľka

Po mojom predchádzajúcom článku, ktorý mal niekoľko pozitívnych ohlasov (za čo vám nesmierne ďakujem!!) som zistila, že sa cítim viac doma v témach, v ktorých píšem o skúsenostiach zo svojho vlastného života. Jednak mám pocit, že viem lepšie podať to, čo píšem a zároveň to pre mňa slúži ako forma spovede. Pravdou však je, že je pre mňa omnoho náročnejšie vyjadriť svoje myšlienky a pocity a keďže na dnešný článok budem potrebovať oveľa viac odvahy, ako na ten predošlý, držte mi palce. Každopádne vám prajem príjemné čítanie.

Dnes by som vám rada povedala príbeh skutočne zvrátenej a šialenej lásky? Neviem či to láskou nazvať dokážem. Láska je pojem, pre ktorý neexistuje definícia. Každý chápe lásku individuálne, pretože ju jednoznačne pochopiť nedokážeme. Naše predstavy sú práve preto častokrát odlišné a potom len bezútešne tápame v niečom, čo nedokážeme vysvetliť, pomenovať, ovládať a ani pochopiť. Takto som sa presne zamotala do niečoho, čo ani len nemôžem nazvať vzťahom, pretože k vzťahu nikdy nedošlo. Bolo to intenzívne, bolo to zničujúce a bolestivý začiatok priniesol ešte tvrdší a bolestivejší koniec.

Keby si znova počul môj skutočný hlas...

11. july 2017 at 18:06 Úvahová chvíľka

Poznáte to, začína sa to úplne nevinne. Stretnete úplne bezvýznamného človeka. Myslíte si, že je to niekto, kto len náhodou šiel okolo. Začnete sa rozprávať a zistíte, že máte veľa spoločného. Z jednej, spočiatku bezvýznamnej konverzácie vzniknú celé popoludnia, večery a noci nekonečných rozhovorov o ničom, no zároveň o úplne všetkom. Ako plynie čas, viete o sebe všetko, zdieľate spoločné názory, zážitky, minulosť, skúsenosti, obavy a sny. Máte pocit, že ste spoznali človeka, ktorý konečne počuje váš skutočný hlas. Nie ten, ktorý prezentujete navonok, nie ten, ktorým hovoríte každý deň ale ten čo je vo vás, ten čo kričí, že potrebujete zachrániť. Tak dáte tomu človeku kúsok seba, ktorý viac nechcete späť, pretože vidíte, že je to ten, ktorý vás nie počuje, ale počúva...

Takto som strávila 3 roky svojho života s človekom, ktorý počul môj skutočný hlas. Vedel, že to čo ukazujem navonok a to čo počujú ostatní, nie som ja. Vedel kto som, cítil aká som a ja som cítila, aký je on. Boli sme rovnakí, boli sme prepojení, boli sme ako jeden. Častokrát sme mali pocit, že aj náše vnútorné hlasy sú rovnaké, že nie sú dva, len jeden spoločný. Nedokázali sme žiť jeden bez druhého. No žiaľbohu rovnako, ako sme nemohli byť bez seba, nemohli sme byť ani spolu...

Cena popularity

10. july 2017 at 18:02 Úvahová chvíľka

Nedávno som bola na párty, ktorej organizátorka skutočne trvala na mojej prítomnosti. Úprimne ma to prekvapilo, keďže ja ako introvertný umelec s hlavou večne v oblakoch nepatrím medzi práve populárnych ľudí, ale povedala som si, že nemám čo stratiť. Organizátorka, dievča, ktorej párty to bola, patrí do skupinky typických populárnych deciek, veď to poznáte, arogantní ľudia, ktorí majú 3000 followerov na instagrame, alkoholový ošial každý piatok, milióny fotiek online aby každý videl, aký je ich život dokonalý. Aj keď som vedela, že sa ani omylom nepodobám ľuďom z tejto partie, dala som párty šancu a prišla som.

Viete ako párty v skutočnosti vyzerala? Prišla som tam v sobotu večer. Všetci ľudia boli maximálne nahodení, sedeli za stolom a trištvrtina sa mi ani nepozdravila a to aj napriek tomu, že sa poznáme a vídame už roky denno-denne. Absolútne nikto sa s nikým nerozprával. Vôbec. Každý len sedel, pozeral sa okolo seba, prípadne do svojho mobilu. Povedala som si fajn, možno sa to rozbehne. Prišla organizátorka a povedala, že si musíme dať spoločnú fotku. Čakalo nás fotenie, pri ktorom vzniklo asi 500 fotiek, pretože odfotiť tú dokonalú nie je ani zďaleka tak jednoduché. Vrátili sme sa a šli sme oslávenkyni blahoželať, čo bolo sprevádzané ďalšimi 10timi fotkami s každým gratulantom zvlášť. Keď sme tieto rituály zvládli, sadli sme si a ona šla sfúknuť sviečky na torte a prekrojiť ju. To trvalo asi 20 minút, pretože každý hľadal ten správny uhol pre svoje video na insta story. Po tomto všetkom sa párty konečne začala.

Viete ako párty pokračovala? Presne tak isto ako začala. Sedením za stolom, nulovou komunikáciou a pozeraním sa do mobilov. Sem-tam do seba niekto hodil panáka, prípadne zapózoval ostatným na fotku na instagram. Takto som do seba hodila 5 panákov tequilly, zobrala sa a šla domov s pocitom, že som nikdy v živote nezažila horšiu párty.

Keď som si na druhé ráno otvorila instagram a videla všetky tie fotky a videá, vyzeralo to ako párty roka. Len škoda, že od reality to malo viac než ďaleko. Vtedy som si uvedomila, aký plytký život títo ľudia žijú a aká som vďačná za svojich priateľov, ktorých viem síce spočítať na prstoch jednej ruky a ani zďaleka nie sú populárni, no naše malé oslavy na chatách a spoločne strávený čas sú skutočné. Bez mobilov, bez internetu, bez fotiek a bez ilúzie dokonalosti. Nepotrebujeme ilúziu dokonalosti, zážitky, ktoré máme dokonalé totiž sú.


Úvod

8. july 2017 at 18:35 Úvahová chvíľka



Pravdepodobne každý z nás pozná ten pocit. Sedíš a zamýšľaš sa nad svojim životom. Rozmýšľaš nad tým čo chceš v živote dosiahnuť, kam sa chceš posunúť, kam smerovať. Popri tom všetkom si však zároveň pod neustálym nátlakom. Tvoje okolie, spoločnosť, rodina, priatelia,... Každý z nich od teba niečo očakáva. A ty, zo strachu, že budeš sklamaním, nasleduješ predstavy a životné ciele iných, pričom strácaš sám seba a chuť do svojho vlastného života. Od detstva ťa učia ako sa máš správať, ako sa máš zachovať v ktorej situácii, pretože takto je to správne. Zamyslel si sa niekedy nad tým čo je správne? Kto kedy rozhodol o tom, čo je správne a čo nie je? Prečo slepo nasledujeme ideály vopred narysovaného dokonalého života, keď netušíme na základe čoho tento ideál vznikol? Ak patríš medzi ľudí, ktorí sa zamýšľaju nad týmito otázkami, tak ti rozumiem, pretože som rovnaká. Častokrát hľadám odpovede na otázky, na ktoré mi nikto odpovedať nevie. Možno to je jedným z dôvodov, prečo som vytvorila tento blog. Možno len dúfam, že nájdem ľudí s podobným pohľadom na svet a život, ktorí mi budú rozumieť, neviem. Vlastne som tento blog nezaložila so žiadnym konkrétnym zámerom alebo účelom. Občas mám len potrebu dostať zo seba svoje myšlienky a pocity, prípadne si poznamenať svoje postrehy. A možno práve ty si tým opusteným náhodným čitateľom, ktorý sa sem preklikol ani sám nevie ako a nájdeš sa v mojich slovách. Nič si od tohto blogu nesľubuj, rovnako ako ja. Proste len čítaj a zamýšľaj sa. A možno nejakým zázrakom nájdeš presne to, čo hľadáš.