.

August 2017

Tichá voda

31. august 2017 at 17:46 | KAY |  Úvahová chvíľka

Nechaj hovoriť svoju myseľ...
Vyjadri, čo vravi tvoje srdce...
Ospravedlň sa a naprav situáciu...
Daj ľuďom najavo, po čom skutočne túžiš...
Povedz svoj názor a zmeň svoj život...

... až kým nedospeješ k situácii, kedy je už toto všetko zbytočné. Dostaneš sa do momentu, kedy vieš, že akékoľvek slová, pocity, myšlienky, nič už viac nedáva zmysel. Sú neopodstatnené rovnako, ako bolestivá minulosť, ktorá danému stavu predchádzala.

Keď sa stretnete zoči-voči a všetko sa ti vráti. Vieš, ako ti ten človek ublížil. Vybavia sa ti všetky nesplnené sľuby, prázdne slová, trpké manipulácie. Búri sa v tebe rozsiahly tmavomodrý oceán plný myšlienok, zážitkov, spomienok a pocitov, divoké vlny nevypovedaných slov, výčitiek a otázok. Najradšej by si vypustil celý ten rozbúrený oceán, ktorý by sa rýchlo vylial až do poslednej kvapky.

Ale žiaden oceán sa nevyleje len tak, pokojne. Divoké vlny následne rozpútajú tsunami, tsunami plné spomienok a bolesti. ktoré je však maximálne zbytočné. Prudké tsunami predsa ešte nikdy nebolo riešením, vždy spôsobilo len katastrofu, ktorej následky bolo potrebné naprávať ešte dlho. Dlhodobé následky spôsobené jedným skratovým okamihom.

A preto sa mlčanie stáva umením. Tiché upokojenie divokých vôd v tebe samom ťa posúva každým dňom ďalej. Nájdenie vlastného pokoja, ktorý ti pomôže sa vyrovnať so všetkým čo bolo a zvládnuť všetko, čo bude. Skrotením búrlivých vĺn v sebe nájdeš mier a uvedomíš si, že niektoré situácie a niektorí ľudia skrátka nestoja za to, aby sa tvoje more búrilo. Nestoja za to, aby si stratil rovnováhu a svoju hrdosť po tom, čo stratíš aj samého seba.

A tak sa stretnete zoči-voči, ty sa usmeješ a v tichosti odkráčaš svojou vlastnou cestou, s hrdosťou, noblesou a pokojom. Si ako ten najtyrkysovejší oceán pri západe teplého letného slabnúceho slnka na červenkastej oblohe. Mlčanlivý odraz umenia...


Kávová

30. august 2017 at 10:07 | KAY |  Poetická chvíľka

Za bieleho planúceho neskorého rána,
hreje mi ruky šálka,v nej milovaná káva.

Hnedá, ako farba tvojich očí žiarivých,
Výrazná, ako hra tvojich rúk šteklivých,
Teplá, ako sila tvojich objatí hrejivých,
Prudká, ako zmena tvojich nálad búrlivých,
Horká, ako nával spomienok klamlivých.

Pomalými dúškami strácam chuť kávovú,
rovnako, ako moja myseľ spomienku románovú.

Piatok

26. august 2017 at 19:19 | KAY |  Poetická chvíľka

Hustý dym v horúcej noci letnej,
v strede cesty nekonečnej záletnej,
v strede poľa za rozprávkového súmraku,
nevyhol si sa môjmu chamtivému zraku.

V zašitom bare na konci tmavej ulice,
gaštanovohnedé oči a veľké rozšírené zrenice,
v okamihoch s otázkou zmätočného náznaku,
nevyhla som sa tvojmu chamtivému zraku.

Po každej dlhej noci pálivé svitanie prichádza,
nový náznak dňa nádheru predošlého nahrádza.
Život trpký s ironickou láskavosťou pokračuje,
spomienky na naše ruky prepletené nepočuje.

Ospravedlnenie

24. august 2017 at 13:08 | KAY |  Poetická chvíľka

Malé kúsky stránok zlepených
a hroty ceruziek otupených,
riadky zasypané desiatkami slov,
zmyselnými, ale bez zmyslov.

Hľadať zmysel v slovách prázdnych,
v monológoch mimoriadnych,
kým ja som sa v tebe ustavične strácala,
tvoja duša dlhodobo krvácala.

Búrka zmyla škvrny červené,
naše duše ostali zdrvené.
Vo vzduchu ostalo visieť ospravedlnenie,
mám ho predniesť aj keď nemám pričinenie?

Pretože bez neho sa nikam nepohneme...

Existuje právo na nenávisť?

22. august 2017 at 19:49 | KAY |  Úvahová chvíľka

Všade kam sa pozriem, nenávisť. Nenávistné pohľady, nenávistné reči, nenávistné internetové komentáre... Áno, žijeme v dobe v ktorej údajne existuje sloboda prejavu, no prečo sú potom ľudia za svoj prejav odsudzovaní? Kam sa podela tolerancia?

Ja sama som názoru, že každý má mať právo vyjadriť svoj názor, či už súhlasný, alebo nesúhlasný. No na jedno ľudia zabúdajú a to je rozdiel medzi konštruktívnou kritikou a primitívnou kritikou. Ten istý názor sa totiž dá podať viacerými spôsobmi a je obrovský rozdiel v tom, ktorý spôsob si zvolíme. Aj vyjadrenie nesúhlasu sa dá podať spôsobom, ktorý človeka neurazí a ktorý človek akceptuje s pokorou a ponaučením. Prečo si teda toľko ľudí volí práve opačný spôsob?

Obzvlášť na internete, kde ľudia vystupujú poväčšine v anonymite, môžeme vidieť, ako sa niektorí ľudia vyvyšujú nad iných ľudí tým, že kritizujú ich vzhľad, prejav, správanie, aj keď existuje veľa prípadov, kedy je táto kritika maximálne neopodstatnená. Častokrát navyše ide o kritiku, pri ktorej ani nemám pocit, že dotýčnému ide o vyjadrenie nesúhlasu, skrátka sa silou-mocou snaží čo najviac uraziť a zhodiť druhú stranu. Vari z tohto sveta už úplne vymizol súcit?

Pri týchto pseudokritikoch je na mieste otázka: Odkiaľ si vzali ľudia právo zhadzovať iných? Nezaslúži si predsa každý z nás rovnaký prístup, rovnaký rešpekt, rovnaké pochopenie a rovnaké príležitosti? Pokiaľ človek nijakým spôsobom nezasahuje tam, kde sa začína sloboda iného človeka, nemal by mať právo byť sám sebou a vyjadriť svoje pocity a myšlienky také aké sú? Každý sme iný, nikdy nebudeme rovnakí, no prečo by sme sa nemali tolerovať presne takí, akí sme? Prečo naše rozdielne názory nemôžme vyjadrovať s rešpektom a pokorou voči názoru druhej strany? A prečo by sme mali náš pohľad na vec pokladať za nadradený?

Dnes som vám položila viac otázok na zamyslenie ako zvyčajne, som si toho vedomá. Nenútim vás sa nad nimi zamýšľať, ani so mnou súhlasiť, no mala som potrebu si k tejto téme povedať svoj pohľad na vec, ktorá sa z tohto sveta snáď nikdy nevytratí...

Asociácia

22. august 2017 at 12:34 | KAY |  Úvahová chvíľka

Nostalgia.
Pocit prázdnoty, ktorá neznamená nič, no zároveň znamená všetko.
Dá sa v nej utopiť, no nedá sa v nej plávať.
Prázdnota nepodlieha času.
Všetko okolo sa hýbe nezadržateľným tempom, plynie, no ty stojíš.
Nevyvíjaš sa, si roky zaseknutý na jednom a tom istom mieste.
Akoby si nepodliehal času.
Nie je to nesmrteľnosť, ktorá nepodlieha času?
Nepodliehať plynutiu času predsa znamená byť nesmrteľným.
Každý človek túži po nesmrteľnosti, no aké je to byť skutočne nesmrteľným?
Necítiš nič, no zároveň cítiš všetko.
Pretože cítiš intenzívne, silno a búrlivo, no vieš, že to čo cítiš už dávno neexistuje.
Odišlo to spolu s časom, s ktorým si ty neodišiel, ktorému nepodliehaš.
A preto si len nesmrteľná bezvýznamná čiastočka topiaca sa v hlbokej stojatej prázdnote.

Úspechy blogu

22. august 2017 at 11:02 | KAY

(články k téme týždňa, ktoré sa dostali do výberu na tema-tydne.blog.cz)

Z POHLEDU MALÉHO ČLOVÍČKA (24.7.-30.7.2017)

TOHLE NENÍ MŮJ HLAS! (10.7.-16.7.2017)



1500 návštev - 01.11.2017
1000 návštev - 06.09.2017
500 návštev - august 2017

Blogové kecy

21. august 2017 at 13:24 | KAY
Zdravím všetkých návštevníkov môjho blogu. Dnes sa vám prihováram mimo veršov a mimo mojich tradičných úvahových myšlienkových pochodov. Tí z vás, ktorí môj blog navštevujú pravidelne (neviete si predstaviť, akú radosť mi tým robíte) si určite stihli všimnúť, že designy môjho blogu mením ako ponožky. Vec sa má totiž tak, že sa neviem stotožniť so žiadnym konkrétnym designom a potom mám nutkavú potrebu každý z nich zmeniť a nájsť ten správny. Opäť raz to nie je inak a práve preto by som vám chcela oznámiť, že blog opäť podstúpi zmenu. Tentokrát by som sa však rada vyhla designu na týždeň a rada by som si to tu skrášlila na dlhšiu dobu, práve preto bude prerábanie blogu trvať dlhšie ako zvyčajne, ja osobne predpokladám také dva dni. Chcela by som vás teda upozorniť, že tu v priebehu týchto dní bude kompletný chaos, tak sa prosím vás nezľaknite. Ďakujem vám za pochopenie a nebojte sa, o pár dní som tu zas so svojimi tradičnými kecami :)

Keď zapadá slnko...

20. august 2017 at 14:36 | KAY |  Úvahová chvíľka

Sedím na hebkej bielej deke na mojej posteli opierajúc sa o štyri vankúše a so šálkou mojej tradičnej poobedňajšej dávky kofeínu v ruke sa pozerám von oknom na letnú búrku. Moje milované leto sa pomaličky končí a ja spolu s ním spomínam, tak ako to robím každoročne, na moje najkrajšie letné zážitky bez ohľadu na rok alebo dobu, v ktorej sa odohrali. A tak som sa rozhodla, že do tohto svojho internetového denníčka zvečním jeden obyčajne neobyčajný letný zážitok, v ktorom nenájdete vôbec nič, alebo v ňom nájdete úplne všetko.

Keď som mala 16, čo nebolo tak dávno, ale ani nedávno, sa mi naskytla príležitosť školského zájazdu na rozprávkový grécky Thassos. Boli sme ubytovaní v kempe, ktorý nebol práve ohromujúci, no ak nie ste precitlivení a fajnoví tak nemáte problém sa zžiť s pavúkmi, škorpiónmi, húsenicami a švábmi. A ak vás desí táto predstava tak mi verte, že nádherná Golden Beach na ktorej sa váš stan nachádza vám zaženie akúkoľvek myšlienku na počty pavúkov vo vašej posteli.

Viete si predstaviť zájazd plný ľudí, ktorí sú v dospievajucom veku v cudzej krajine. Asi po troch dňoch som všetkých nenávidela. Všetci boli hluční, otravní, premotivovaní a egoistickí. Svoj čas som sa teda rozhodla venovať kamarátkam, ktoré so mnou boli v rovnakom stane a rovnako malej partičke dievčat z vedľajšieho stanu. Každá z nás bola úplne iná a svojim spôsobom totálne divná, no aj napriek tomu nám to spolu harmonicky fungovalo.

Spomínam si, že v to leto som veľa pila... Nie je to niečo, na čo by som bola hrdá, práve naopak. Mala som v sebe akýsi blok, ktorý vo mne vyvolával ustavičný pocit samoty a opustenia. Mala som tendenciu sa od všetkých izolovať a necítila som sa dobre vo vlastnej koži. Alkohol moje problémy síce neriešil, no aspoň na chvíľku som dokázala predstierať, že som človek normálny, ako sú všetci ostatní, aj keď som vždy vedela, že ma od nich niečo oddeľovalo.

Jedného večera sme sa s dievčatami vybrali von a skončili sme na nočnej pláži spolu s veľkým množstvom alkoholu. A viete čo? Práve tento večer bol jednym z najkrajších v mojom živote. Nejde o to, že by sa stalo niečo výnimočné, nejde o to, že sme pili, ide o kúzlo daného momentu. Momentu, v ktorom nerozmýšľate nad tým, čo bolo včera a absolútne vás nezaujíma, čo bude zajtra. Skrátka sedíte na nočnej opustenej pieskovej pláži v jasnú teplú noc s ľuďmi, ktorí sa zajtra možno zmenia a ktorí možno už nikdy nebudú vašimi priateľmi, no v tej chvíli ste si vzájomne bližší ako ktokoľvek iní. Nezáleží na tom, že ste mladí a nešťastní, nezáleží na tom, že neviete kam ďalej a ani na tom, že robíte chybu za chybou a nežijete podľa predstáv, skrátka len porušujete pravidlá, rozhodujete sa z minúty na minútu. Užívate si okamih a máte pocit, že presne o tom život je. O tom, že nič nemusí byť dokonalé a nič nemusí byť navždy, no sú situácie, v ktorých si poviete nevadí, toto je život a je krásny, aj so svojimi chybami a kľukatými cestami, ktoré nikam nevedú.

(Samozrejme ako už zvykom býva, nevyhli sme sa ráno menším problémom, ale to ste predpokladám čakali, že? :))

Zrnká strateného času

18. august 2017 at 19:50 | KAY |  Poetická chvíľka

Ležiac na brehoch morom obmývaných,
na plážach hebkým pieskom zasypaných,
keď lúče slnka dotýkajú sa môjho pásu,
počítam zrnká nášho strateného času.

Keď padajúce zrnká predstavujú počty dní,
ktoré nám pomaly a bezútešne utiekli,
nájdem raz to malé zrnko čo dokáže splniť
tvoje prázdne sľuby čo dokázali raniť?

Tak, ako zrnká piesku zmyje more
a stanú sa zabudnutými pri ich ponore,
zabudol si na moje oči obrovské,
čo vždy búrili tvoje vlny morské.