.

Mám ťa rada, ale nedokážem cestovať v čase...

16. october 2017 at 22:11 | KAY |  Úvahová chvíľka

Prajem pekný večer všetkým, pravdepodobne už len náhodným návštevníkom môjho blogu. Kam som sa podela? To je otázka, ktorú si mnohí z vás, ktorí môj blog pravidelne navštevovali pravdepodobne položili aspoň raz. A možno nie, možno som len domýšľavá. Nuž, kde to bolo? Na Mesiaci a späť? Síce si toto slovné spojenie (žiaľbohu) nemôžte vyložiť doslovne, no posledné mesiace môjho života a zároveň absencie na tomto blogu mi skutočne pripadali tak, akoby som si strihla cestu niekam do neznáma, do sveta nepoznaného, v ktorom je možné úplne všetko a v ktorom neexistuje gravitácia - priam ako na samotnom Mesiaci. No aj keď je Mesiac údajne neobývaný, opustený a osamelý, paradoxne mi takto pripadá skôr môj návrat späť na Zem.

Za túto relatívne krátku dobu som robila jednu jedinú vec - žila. Žila som naplno, žila som spontánne a častokrát divoko. Nerozhodovala som sa, len som skákala a vznášala sa, kým ma atmosféra nadnášala. No na našej drahej Zemi fenomén gravitácie neobídeme a dopadneme, o to tvrdšie a bolestivejšie, ak si zabudneme vziať padák...

Aj napriek dopadu a návratu do reality som získala jedno - inšpiráciu. Je to život, ktorý imituje umenie, alebo umenie imituje život? Ako si odpovedáte, nechávam na vás. No v momente, keď som zbadala názov témy tohto týždňa, sa vo mne nahromadila všetká moja nazbieraná inšpirácia, ktorá už netrpezlivo čaká na to, aby uzrela svetlo sveta... Alebo sa ocitla na stránkach tohto blogu (ktorého grafický vzhľad nie je ani dokončený).

Mám ťa rada, ale...



Veta, ktorá sa v mojej mysli za nedávne obdobie ocitala častejšie, ako hociktorá iná. Uvelebila sa v mojej mysli a drásala moje svedomie každé ráno keď som vstávala, každú voľnú sekundu môjho dňa a každú noc, keď som si líhala spať. Som ja tá bezcitná sebestačná egoistická mrcha, alebo je v tom viac, niečo, čo rozpozná len vnútorná intuícia, ktorá sama dobre vie čo je a čo nie je správne?

Mám ťa rada, ale neľúbim ťa... Áno, bolo to tak. A áno, bola som s tebou. Motala som ti hlavu, pretože to bolo tak veľmi jednoduché a tak veľmi som nechcela ostať zasa sama. No aj napriek tomu to nebol zištný čin spôsobený nedostatkom pozornosti. Skutočne som sa snažila ťa ľúbiť. Snažila som sa spoznať tvoju minulosť, tvoju prítomnosť a tvoju víziu do budúcnosti, aby som pochopila, kto skutočne si a naučila sa ľúbiť každý jeden aspekt tvojej zvrátenej osobnosti.

Ako som postupne spoznávala a pozorovala tvoju osobnosť, zistila som jedno - ty nemáš budúcnosť. Teba budúcnosť nezaujíma. Nevieš, kde by si chcel byť o 10 rokov, nevidíš, kam smerujú tvoje kroky v najbližšie mesiace. Nemáš ani šajnu, kde budeš zajtra a vlastne ani nevieš, či sa vôbec večer vrátiš domov. Čo sa stane o desať minút? Na to prídeš, keď ten čas nastane, no aj tak nebudeš vedieť že nastal, pretože v tvojom živote hodinky jednoducho neexistujú.

Budúcnosť pre teba váhu možno nikdy mať nebude, zato na minulosť si nedáš dopustiť. Rozprávaš o nej tak často a tak veľa, no zároveň o nej nič neprezradíš. Vieme o nej všetko, no zároveň nepoznáme nič. Tvoja minulosť tebou však manipuluje natoľko, že sa prelína do tvojej prítomnosti, aj keď si to častokrát ani sám neuvedomuješ. A čo je najhoršie, tvoja minulosť formuje presne TEN aspekt tvojej osobnosti, ktorý som spoznať a vidieť nikdy nemala... Alebo áno?

Skutočne mnoho dlhých dní som strávila premýšľaním nad tým, prečo ťa mám tak veľmi rada, ale aj napriek tomu ťa neľúbim. Čo vo mne vytvára blok, ktorý mi v tom bráni? Ako sa postupne ukázalo, ten blok sa nevytváral vo mne. Ten blok si si vytvoril ty. Bolo ti v živote ublížené toľkokrát, že si si okolo seba vybudoval nepreniknuteľnú bariéru, akýsi neviditeľný plášť, ktorý ľuďom nedovolí dostať sa k tebe. Nedovolí im ublížiť ti a ty ostaneš navždy chránený. No rovnako, ako im nedovolí ublížiť ti, nedovolí im ani ťa ľúbiť.

No tvoj plášť je natoľko silný, že popri tom ako ťa chráni, zraňuje iných. Zraňuje všetkých, čo sa priblížia hoci len na sekundu. Tak ako psychicky, častokrát aj fyzicky. Volajú to agresor, volajú to sociopat... Správne sú asi všetky, no realita je taká, že si do seba uzavretý natoľko, že nedokážeš mať už rád nikoho, len seba. Nevidíš okolnosti, nevidíš realitu, nevidíš dôvody, nepočúvaš slová,... Vidíš len seba, svoje chaotické myšlienky, svoje nepremyslené konanie a svoje smerovanie od nikiaľ nikam...

Mám ťa rada, ale neľúbim ťa,
Mám ťa rada, aj keď si zvrátený,
Mám ťa rada, aj keď máš rád len seba,
Mám ťa rada, aj keď nemáš budúcnosť,
Mám ťa rada, aj keď si sa snažil mi ublížiť,
Mám ťa rada, ale nechala som ťa definitívne odísť,
Mám ťa rada, ale nedokážem cestovať v čase a zmeniť to všetko, čo ti bráni byť milovaným...
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 roman roman | 17. october 2017 at 4:21 | React

Hneď dva v jednom :)
Prvý vesmírna záhada. A druhý ach jaj. Ten začiatok o gravitácii mi pripomenul jeden japonský kreslený film.
Ale celkovo tomu veľmi nerozumiem, pred časom tu bol spomínaný človek, ktorý sa práve socializoval inde. To bude teda asi iný.

2 roman roman | 17. october 2017 at 5:05 | React
3 sentimentálna. sentimentálna. | Email | Web | 21. october 2017 at 20:29 | React

pre niektorých ľudí možno nie si tá správna, nech by si akokoľvek chcela, rovnako ako oni nie sú tí správni pre teba. to si nenavyberáme. lásku si neprivodíme. láska sa stane. a zároveň.. možno aj to, že ho máš rada, no  neľúbiš ho, mu niečo dalo.

4 alfuv alfuv | 31. october 2017 at 15:20 | React

Zajímavé. Jakékoliv hledání lásky pramení z nalezení lásky sama sebe. ;-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement