.

Poetická chvíľka

Večerné haiku

2. november 2017 at 21:03 | KAY

Ako mesiac v noci dlhé,
ako spln jasný,
vraciaš sa smrtonosný.

Víťazná prehra

30. october 2017 at 20:40 | KAY

Fúkaš dym do mojich vlasov dlhých,
počas našich konverzácií slaboduchých,
strácam sa v predstavách nereálnych,
s vedomím príležitostí ideálnych.

Spievajúc letný smútok na pozadí,
už vopred tuším, čo čaká v poradí.
Je to ako vojna bez pravidiel divoká,
ako stávka bez výhry - privysoká.

Podlieham prehre šťastná v nešťastí,
sloboda sa nepriatelí s kázaním mravnosti.
Náš boj okamihov sme definitívne prehrali,
tým, že sme sa ako oklamaní víťazi zohrali.

Kávová

30. august 2017 at 10:07 | KAY

Za bieleho planúceho neskorého rána,
hreje mi ruky šálka,v nej milovaná káva.

Hnedá, ako farba tvojich očí žiarivých,
Výrazná, ako hra tvojich rúk šteklivých,
Teplá, ako sila tvojich objatí hrejivých,
Prudká, ako zmena tvojich nálad búrlivých,
Horká, ako nával spomienok klamlivých.

Pomalými dúškami strácam chuť kávovú,
rovnako, ako moja myseľ spomienku románovú.

Piatok

26. august 2017 at 19:19 | KAY

Hustý dym v horúcej noci letnej,
v strede cesty nekonečnej záletnej,
v strede poľa za rozprávkového súmraku,
nevyhol si sa môjmu chamtivému zraku.

V zašitom bare na konci tmavej ulice,
gaštanovohnedé oči a veľké rozšírené zrenice,
v okamihoch s otázkou zmätočného náznaku,
nevyhla som sa tvojmu chamtivému zraku.

Po každej dlhej noci pálivé svitanie prichádza,
nový náznak dňa nádheru predošlého nahrádza.
Život trpký s ironickou láskavosťou pokračuje,
spomienky na naše ruky prepletené nepočuje.

Ospravedlnenie

24. august 2017 at 13:08 | KAY

Malé kúsky stránok zlepených
a hroty ceruziek otupených,
riadky zasypané desiatkami slov,
zmyselnými, ale bez zmyslov.

Hľadať zmysel v slovách prázdnych,
v monológoch mimoriadnych,
kým ja som sa v tebe ustavične strácala,
tvoja duša dlhodobo krvácala.

Búrka zmyla škvrny červené,
naše duše ostali zdrvené.
Vo vzduchu ostalo visieť ospravedlnenie,
mám ho predniesť aj keď nemám pričinenie?

Pretože bez neho sa nikam nepohneme...

Zrnká strateného času

18. august 2017 at 19:50 | KAY

Ležiac na brehoch morom obmývaných,
na plážach hebkým pieskom zasypaných,
keď lúče slnka dotýkajú sa môjho pásu,
počítam zrnká nášho strateného času.

Keď padajúce zrnká predstavujú počty dní,
ktoré nám pomaly a bezútešne utiekli,
nájdem raz to malé zrnko čo dokáže splniť
tvoje prázdne sľuby čo dokázali raniť?

Tak, ako zrnká piesku zmyje more
a stanú sa zabudnutými pri ich ponore,
zabudol si na moje oči obrovské,
čo vždy búrili tvoje vlny morské.

Tmavomodrá

14. august 2017 at 10:15 | KAY

Tmavomodrá hortenzia na okennej parapete
so zvukom tmavomodrej zahmlenej nedele,
pomaly stráca bielu farbu vo svojom svete,
ktorej je tak málo na tej rozsiahlej palete.

Dážď padajúci na okennú parapetu,
tak tichý, bezvýznamný no veľavravný,
obmýva listy tmavomodrého kvetu
zmätený v dojme, že je ten správny.

Doznievajú tóny zahmlenej nedele,
zabolí tŕň ktorým len ruža bodla.
Listy hortenzie viac nie sú zelené,
príčina je jasná - tmavomodrá.

Parfém

12. august 2017 at 0:29 | KAY

Pižmo, hruška a frézia,
bola som tvoja poézia.
Anjel, démon, zjavenie,
tvoje intenzívne chcenie.

Frézia, pižmo a hruška,
nedožili sme sa dneška.
Samota, strach, mučenie
a vzájomné zničenie.

V mojej pleti bledote,
prepadneš zas temnote.
Na to všetko doplatíš,
keď môj parfém zacítiš.

 
 

Advertisement