Úvahová chvíľka

Tichá voda

31. august 2017 at 17:46 | KAY

Nechaj hovoriť svoju myseľ...
Vyjadri, čo vravi tvoje srdce...
Ospravedlň sa a naprav situáciu...
Daj ľuďom najavo, po čom skutočne túžiš...
Povedz svoj názor a zmeň svoj život...

... až kým nedospeješ k situácii, kedy je už toto všetko zbytočné. Dostaneš sa do momentu, kedy vieš, že akékoľvek slová, pocity, myšlienky, nič už viac nedáva zmysel. Sú neopodstatnené rovnako, ako bolestivá minulosť, ktorá danému stavu predchádzala.

Keď sa stretnete zoči-voči a všetko sa ti vráti. Vieš, ako ti ten človek ublížil. Vybavia sa ti všetky nesplnené sľuby, prázdne slová, trpké manipulácie. Búri sa v tebe rozsiahly tmavomodrý oceán plný myšlienok, zážitkov, spomienok a pocitov, divoké vlny nevypovedaných slov, výčitiek a otázok. Najradšej by si vypustil celý ten rozbúrený oceán, ktorý by sa rýchlo vylial až do poslednej kvapky.

Ale žiaden oceán sa nevyleje len tak, pokojne. Divoké vlny následne rozpútajú tsunami, tsunami plné spomienok a bolesti. ktoré je však maximálne zbytočné. Prudké tsunami predsa ešte nikdy nebolo riešením, vždy spôsobilo len katastrofu, ktorej následky bolo potrebné naprávať ešte dlho. Dlhodobé následky spôsobené jedným skratovým okamihom.

A preto sa mlčanie stáva umením. Tiché upokojenie divokých vôd v tebe samom ťa posúva každým dňom ďalej. Nájdenie vlastného pokoja, ktorý ti pomôže sa vyrovnať so všetkým čo bolo a zvládnuť všetko, čo bude. Skrotením búrlivých vĺn v sebe nájdeš mier a uvedomíš si, že niektoré situácie a niektorí ľudia skrátka nestoja za to, aby sa tvoje more búrilo. Nestoja za to, aby si stratil rovnováhu a svoju hrdosť po tom, čo stratíš aj samého seba.

A tak sa stretnete zoči-voči, ty sa usmeješ a v tichosti odkráčaš svojou vlastnou cestou, s hrdosťou, noblesou a pokojom. Si ako ten najtyrkysovejší oceán pri západe teplého letného slabnúceho slnka na červenkastej oblohe. Mlčanlivý odraz umenia...

Existuje právo na nenávisť?

22. august 2017 at 19:49 | KAY

Všade kam sa pozriem, nenávisť. Nenávistné pohľady, nenávistné reči, nenávistné internetové komentáre... Áno, žijeme v dobe v ktorej údajne existuje sloboda prejavu, no prečo sú potom ľudia za svoj prejav odsudzovaní? Kam sa podela tolerancia?

Ja sama som názoru, že každý má mať právo vyjadriť svoj názor, či už súhlasný, alebo nesúhlasný. No na jedno ľudia zabúdajú a to je rozdiel medzi konštruktívnou kritikou a primitívnou kritikou. Ten istý názor sa totiž dá podať viacerými spôsobmi a je obrovský rozdiel v tom, ktorý spôsob si zvolíme. Aj vyjadrenie nesúhlasu sa dá podať spôsobom, ktorý človeka neurazí a ktorý človek akceptuje s pokorou a ponaučením. Prečo si teda toľko ľudí volí práve opačný spôsob?

Obzvlášť na internete, kde ľudia vystupujú poväčšine v anonymite, môžeme vidieť, ako sa niektorí ľudia vyvyšujú nad iných ľudí tým, že kritizujú ich vzhľad, prejav, správanie, aj keď existuje veľa prípadov, kedy je táto kritika maximálne neopodstatnená. Častokrát navyše ide o kritiku, pri ktorej ani nemám pocit, že dotýčnému ide o vyjadrenie nesúhlasu, skrátka sa silou-mocou snaží čo najviac uraziť a zhodiť druhú stranu. Vari z tohto sveta už úplne vymizol súcit?

Pri týchto pseudokritikoch je na mieste otázka: Odkiaľ si vzali ľudia právo zhadzovať iných? Nezaslúži si predsa každý z nás rovnaký prístup, rovnaký rešpekt, rovnaké pochopenie a rovnaké príležitosti? Pokiaľ človek nijakým spôsobom nezasahuje tam, kde sa začína sloboda iného človeka, nemal by mať právo byť sám sebou a vyjadriť svoje pocity a myšlienky také aké sú? Každý sme iný, nikdy nebudeme rovnakí, no prečo by sme sa nemali tolerovať presne takí, akí sme? Prečo naše rozdielne názory nemôžme vyjadrovať s rešpektom a pokorou voči názoru druhej strany? A prečo by sme mali náš pohľad na vec pokladať za nadradený?

Dnes som vám položila viac otázok na zamyslenie ako zvyčajne, som si toho vedomá. Nenútim vás sa nad nimi zamýšľať, ani so mnou súhlasiť, no mala som potrebu si k tejto téme povedať svoj pohľad na vec, ktorá sa z tohto sveta snáď nikdy nevytratí...

Asociácia

22. august 2017 at 12:34 | KAY

Nostalgia.
Pocit prázdnoty, ktorá neznamená nič, no zároveň znamená všetko.
Dá sa v nej utopiť, no nedá sa v nej plávať.
Prázdnota nepodlieha času.
Všetko okolo sa hýbe nezadržateľným tempom, plynie, no ty stojíš.
Nevyvíjaš sa, si roky zaseknutý na jednom a tom istom mieste.
Akoby si nepodliehal času.
Nie je to nesmrteľnosť, ktorá nepodlieha času?
Nepodliehať plynutiu času predsa znamená byť nesmrteľným.
Každý človek túži po nesmrteľnosti, no aké je to byť skutočne nesmrteľným?
Necítiš nič, no zároveň cítiš všetko.
Pretože cítiš intenzívne, silno a búrlivo, no vieš, že to čo cítiš už dávno neexistuje.
Odišlo to spolu s časom, s ktorým si ty neodišiel, ktorému nepodliehaš.
A preto si len nesmrteľná bezvýznamná čiastočka topiaca sa v hlbokej stojatej prázdnote.

Keď zapadá slnko...

20. august 2017 at 14:36 | KAY

Sedím na hebkej bielej deke na mojej posteli opierajúc sa o štyri vankúše a so šálkou mojej tradičnej poobedňajšej dávky kofeínu v ruke sa pozerám von oknom na letnú búrku. Moje milované leto sa pomaličky končí a ja spolu s ním spomínam, tak ako to robím každoročne, na moje najkrajšie letné zážitky bez ohľadu na rok alebo dobu, v ktorej sa odohrali. A tak som sa rozhodla, že do tohto svojho internetového denníčka zvečním jeden obyčajne neobyčajný letný zážitok, v ktorom nenájdete vôbec nič, alebo v ňom nájdete úplne všetko.

Keď som mala 16, čo nebolo tak dávno, ale ani nedávno, sa mi naskytla príležitosť školského zájazdu na rozprávkový grécky Thassos. Boli sme ubytovaní v kempe, ktorý nebol práve ohromujúci, no ak nie ste precitlivení a fajnoví tak nemáte problém sa zžiť s pavúkmi, škorpiónmi, húsenicami a švábmi. A ak vás desí táto predstava tak mi verte, že nádherná Golden Beach na ktorej sa váš stan nachádza vám zaženie akúkoľvek myšlienku na počty pavúkov vo vašej posteli.

Viete si predstaviť zájazd plný ľudí, ktorí sú v dospievajucom veku v cudzej krajine. Asi po troch dňoch som všetkých nenávidela. Všetci boli hluční, otravní, premotivovaní a egoistickí. Svoj čas som sa teda rozhodla venovať kamarátkam, ktoré so mnou boli v rovnakom stane a rovnako malej partičke dievčat z vedľajšieho stanu. Každá z nás bola úplne iná a svojim spôsobom totálne divná, no aj napriek tomu nám to spolu harmonicky fungovalo.

Spomínam si, že v to leto som veľa pila... Nie je to niečo, na čo by som bola hrdá, práve naopak. Mala som v sebe akýsi blok, ktorý vo mne vyvolával ustavičný pocit samoty a opustenia. Mala som tendenciu sa od všetkých izolovať a necítila som sa dobre vo vlastnej koži. Alkohol moje problémy síce neriešil, no aspoň na chvíľku som dokázala predstierať, že som človek normálny, ako sú všetci ostatní, aj keď som vždy vedela, že ma od nich niečo oddeľovalo.

Jedného večera sme sa s dievčatami vybrali von a skončili sme na nočnej pláži spolu s veľkým množstvom alkoholu. A viete čo? Práve tento večer bol jednym z najkrajších v mojom živote. Nejde o to, že by sa stalo niečo výnimočné, nejde o to, že sme pili, ide o kúzlo daného momentu. Momentu, v ktorom nerozmýšľate nad tým, čo bolo včera a absolútne vás nezaujíma, čo bude zajtra. Skrátka sedíte na nočnej opustenej pieskovej pláži v jasnú teplú noc s ľuďmi, ktorí sa zajtra možno zmenia a ktorí možno už nikdy nebudú vašimi priateľmi, no v tej chvíli ste si vzájomne bližší ako ktokoľvek iní. Nezáleží na tom, že ste mladí a nešťastní, nezáleží na tom, že neviete kam ďalej a ani na tom, že robíte chybu za chybou a nežijete podľa predstáv, skrátka len porušujete pravidlá, rozhodujete sa z minúty na minútu. Užívate si okamih a máte pocit, že presne o tom život je. O tom, že nič nemusí byť dokonalé a nič nemusí byť navždy, no sú situácie, v ktorých si poviete nevadí, toto je život a je krásny, aj so svojimi chybami a kľukatými cestami, ktoré nikam nevedú.

(Samozrejme ako už zvykom býva, nevyhli sme sa ráno menším problémom, ale to ste predpokladám čakali, že? :))

Zákon príťažlivosti alebo prenos závislosti?

15. august 2017 at 13:36 | KAY

Zákon príťažlivosti - slovné spojenie, ktoré počujeme tak často a v toľkých súvislostiach, že je aj zbytočné ho objasňovať. Teória založená na princípe toho, že čo si predstavíme a uveríme tomu, to k sebe akýmsi spôsobom pritiahneme, čo v praxi znamená že by sme mali byť schopní ovládať náš život prostredníctvom našich myšlienok a spôsobu nášho myslenia. Do akej miery však môže spsob nášho myslenia ovplyvniť životy iných ľudí?

Predstavte si, že existuje osoba, ktorá je závislá od vašej osobnosti, od vašej prítomnosti, od vášho zjavu. Je vami očarená a unesená, ste pre ňu živým umením, permanentnou myšlienkou. Ak je táto osoba presvedčená o fungovaní zákona príťažlivosti, dokáže na vás akýmsi spôsobom preniesť svoju závislosť v otočenom slova zmysle? Myslíte si, že niečo takto zvrátené je skutočne možné?

Z racionálneho hľadiska to nedáva absolútne žiaden zmysel, no čo je to racionalita? Len pojem, ktorým ľudia pomenúvajú javy, ktoré dokážu vysvetliť a ktoré odsúvajú bokom tie nevysvetliteľné, aby sa vyhli vlastným neistotám a pochybnostiam. Ak patríte medzi ľudí ochotných pripustiť realitu iracionálneho tak viete, že to možné je. Viac než možné, vlastne úplne reálne čo dokážem posúdiť z vlastnej skúsenosti.

Stala som sa totiž obeťou človeka, ktorý svojou vierou a myslením vo mne dokázal vyprodukovať rovnakú závislosť od svojej osoby, akú mal on voči tej mojej. Celý život som nezávislou osobou v každom svojom aspekte, no tento človek vo mne dokázal otočiť každú bunku, každú myšlienku a každý názor a to bez toho, aby som si to vôbec uvedomila. A čo je najväčším paradoxom, nikdy nešlo o lásku v žiadnej jej podobe. Stal sa jednoducho mojou závislosťou rovnako, ako som ja celé roky bola tou jeho.

Myslíte si, že zákon príťažlivosti skutočne existuje, prípadne že dokáže náš prúd myšlienok a vedomia ovplyvňovať životy iných? Podeľte sa so mnou o váš názor v komentároch, rada si prečítam váš pohľad na tento kuriózny jav :)

Nálepka zvaná malý človiečik

11. august 2017 at 17:04 | KAY

Čo je to svet? Obrovské miesto, plné obrovských majestátnych stromov, obrovských tmavomodrých morí, obrovských studených ľadovcov, obrovských pravidelných betónových bytoviek a mrakodrapov... a miliárd maličkých ľudí. Ľudí, ktorých nemožno charakterizovať jednou spoločnou charakteristikou, pretože aj napriek tomu, že nás tu prebývajú miliardy, neexistujú dvaja z nás, ktorí by boli navlas rovnakí. Každý z nás má svoj vlastný malý svet, svoju vlastnú malú realitu a vlastnú malú bublinu, ktorá ho obklopuje a v ktorej sa snaží vysporiadať sa s každým dňom, ktorý ho v živote stretne.

Žijeme v rýchlom svete, v ktorom má väčšina ľudí len jeden cieľ - prežiť. Od detstva nás vedú k tomu, aby sme sa správali podľa určitých noriem, dodržiavali vopred stanovené pravidlá, poctivo vyštudovali školy, našli si poctivú prácu, založili si rodinu a mali deti, od ktorých budeme následne vyžadovať presne to isté. Tento zaužívaný kolobeh sveta funguje už desiatky rokov. No ako môže tento kolobeh fungovať? Ak sme všetci iní, ak nikto z nás nie je rovnaký, prečo potom žijeme rovnakou a tou istou rutinou? Prečo sa bojíme tejto rutiny zbaviť a jednoducho vyskočiť z kolotoča, ktorý bol pre nás vopred roztočený ešte skôr ako sme sa vôbec narodili? Upadáme pod stereotyp a zabíjame našu výnimočnosť tým, že sa snažíme byť všetci rovnakí a striktne dodržiavať vyžadované. Je to však skutočne správne, alebo sa práve preto stávame malými ľuďmi?

Buďme úprimní, každý z nás máme sny, vízie a fantázie, ktoré driemu hlboko ukryté v nás a bojíme sa ich komukoľvek odhaliť v strachu, že nezapadneme, že budeme považovaní za šialených. Ale čo ak by naša šialenosť dokázala zastaviť kolotoč v ktorom sa krútime, umožnila nám vystúpiť a ísť svojou vlastnou cestou? Každý človek, ktorý je v našich očiach veľkým a výnimočným, to dokázal. Ukázal svetu to, čo bolo dovtedy nemožné. Vyšiel von s niečím, čo všetci pokladali za šialené. Nebál sa vlastnej fantázie. A dnes sa na týchto ľudí pozeráme z pohľadu malého človeka, zatiaľ čo oni dokázali inšpirovať masy. Tak prečo skrývať svoju šialenosť? Nebojte sa byť šialení, byť svoji a veriť v to, čomu iní neveria. Verte v nemožné. Nikdy neviete, možno práve vy sa stanete tými, čo vystúpia z kolotoča plného miliárd maličkých ľudí neschopných vystúpiť...

Je temnota v nás alebo sme temní my sami?

17. july 2017 at 21:11

K napísaniu tohto článku ma inšpirovala veta, ktorú mi ešte dávnejšie povedal človek, ktorý bol pre mňa veľmi blízkym. Keď som sa ho opýtala, čo má na mne rád, odpovedal: Tvoju temnotu. Je nádherná, neskrotná a inšpirujúca. Navyše len v temnote je možné nájsť hviezdy.

Na svete existujú ľudia, ktorí sa s temnotou v sebe jednoducho narodia. Vo svojom živote som stretla len dvoch takýchto ľudí, no od prvej chvíle som vedela, že sú rovnakí. Akí sú ľudia, ktorí v sebe nosia temnotu? Nie je to tak zlé, ako si možno väčšina z vás myslí. Nejde o to, že by sme nedokázali byť šťastní alebo tešiť sa, to nie. No v skutočnosti sa väčšinu času zamýšľame nad negatívami našich životov, predovšetkým tými z minulosti. Prečo je to tak? Naša temnota je totiž hlavným zdrojom našej inšpirácie. Keď som šťastná a spokojná, mám prázdnu hlavu a nedokážem tvoriť, nedokážem ani len rozmýšľať a to ma v konečnom dôsledku robí nešťastnou. Práve preto sa častokrát uchyľujem k temnote, len s ňou mám v skutočnosti pocit že naozaj žijem.

Tá druhá

13. july 2017 at 15:13

Po mojom predchádzajúcom článku, ktorý mal niekoľko pozitívnych ohlasov (za čo vám nesmierne ďakujem!!) som zistila, že sa cítim viac doma v témach, v ktorých píšem o skúsenostiach zo svojho vlastného života. Jednak mám pocit, že viem lepšie podať to, čo píšem a zároveň to pre mňa slúži ako forma spovede. Pravdou však je, že je pre mňa omnoho náročnejšie vyjadriť svoje myšlienky a pocity a keďže na dnešný článok budem potrebovať oveľa viac odvahy, ako na ten predošlý, držte mi palce. Každopádne vám prajem príjemné čítanie.

Dnes by som vám rada povedala príbeh skutočne zvrátenej a šialenej lásky? Neviem či to láskou nazvať dokážem. Láska je pojem, pre ktorý neexistuje definícia. Každý chápe lásku individuálne, pretože ju jednoznačne pochopiť nedokážeme. Naše predstavy sú práve preto častokrát odlišné a potom len bezútešne tápame v niečom, čo nedokážeme vysvetliť, pomenovať, ovládať a ani pochopiť. Takto som sa presne zamotala do niečoho, čo ani len nemôžem nazvať vzťahom, pretože k vzťahu nikdy nedošlo. Bolo to intenzívne, bolo to zničujúce a bolestivý začiatok priniesol ešte tvrdší a bolestivejší koniec.

Keby si znova počul môj skutočný hlas...

11. july 2017 at 18:06

Poznáte to, začína sa to úplne nevinne. Stretnete úplne bezvýznamného človeka. Myslíte si, že je to niekto, kto len náhodou šiel okolo. Začnete sa rozprávať a zistíte, že máte veľa spoločného. Z jednej, spočiatku bezvýznamnej konverzácie vzniknú celé popoludnia, večery a noci nekonečných rozhovorov o ničom, no zároveň o úplne všetkom. Ako plynie čas, viete o sebe všetko, zdieľate spoločné názory, zážitky, minulosť, skúsenosti, obavy a sny. Máte pocit, že ste spoznali človeka, ktorý konečne počuje váš skutočný hlas. Nie ten, ktorý prezentujete navonok, nie ten, ktorým hovoríte každý deň ale ten čo je vo vás, ten čo kričí, že potrebujete zachrániť. Tak dáte tomu človeku kúsok seba, ktorý viac nechcete späť, pretože vidíte, že je to ten, ktorý vás nie počuje, ale počúva...

Takto som strávila 3 roky svojho života s človekom, ktorý počul môj skutočný hlas. Vedel, že to čo ukazujem navonok a to čo počujú ostatní, nie som ja. Vedel kto som, cítil aká som a ja som cítila, aký je on. Boli sme rovnakí, boli sme prepojení, boli sme ako jeden. Častokrát sme mali pocit, že aj náše vnútorné hlasy sú rovnaké, že nie sú dva, len jeden spoločný. Nedokázali sme žiť jeden bez druhého. No žiaľbohu rovnako, ako sme nemohli byť bez seba, nemohli sme byť ani spolu...

Cena popularity

10. july 2017 at 18:02

Nedávno som bola na párty, ktorej organizátorka skutočne trvala na mojej prítomnosti. Úprimne ma to prekvapilo, keďže ja ako introvertný umelec s hlavou večne v oblakoch nepatrím medzi práve populárnych ľudí, ale povedala som si, že nemám čo stratiť. Organizátorka, dievča, ktorej párty to bola, patrí do skupinky typických populárnych deciek, veď to poznáte, arogantní ľudia, ktorí majú 3000 followerov na instagrame, alkoholový ošial každý piatok, milióny fotiek online aby každý videl, aký je ich život dokonalý. Aj keď som vedela, že sa ani omylom nepodobám ľuďom z tejto partie, dala som párty šancu a prišla som.

Viete ako párty v skutočnosti vyzerala? Prišla som tam v sobotu večer. Všetci ľudia boli maximálne nahodení, sedeli za stolom a trištvrtina sa mi ani nepozdravila a to aj napriek tomu, že sa poznáme a vídame už roky denno-denne. Absolútne nikto sa s nikým nerozprával. Vôbec. Každý len sedel, pozeral sa okolo seba, prípadne do svojho mobilu. Povedala som si fajn, možno sa to rozbehne. Prišla organizátorka a povedala, že si musíme dať spoločnú fotku. Čakalo nás fotenie, pri ktorom vzniklo asi 500 fotiek, pretože odfotiť tú dokonalú nie je ani zďaleka tak jednoduché. Vrátili sme sa a šli sme oslávenkyni blahoželať, čo bolo sprevádzané ďalšimi 10timi fotkami s každým gratulantom zvlášť. Keď sme tieto rituály zvládli, sadli sme si a ona šla sfúknuť sviečky na torte a prekrojiť ju. To trvalo asi 20 minút, pretože každý hľadal ten správny uhol pre svoje video na insta story. Po tomto všetkom sa párty konečne začala.

Viete ako párty pokračovala? Presne tak isto ako začala. Sedením za stolom, nulovou komunikáciou a pozeraním sa do mobilov. Sem-tam do seba niekto hodil panáka, prípadne zapózoval ostatným na fotku na instagram. Takto som do seba hodila 5 panákov tequilly, zobrala sa a šla domov s pocitom, že som nikdy v živote nezažila horšiu párty.

Keď som si na druhé ráno otvorila instagram a videla všetky tie fotky a videá, vyzeralo to ako párty roka. Len škoda, že od reality to malo viac než ďaleko. Vtedy som si uvedomila, aký plytký život títo ľudia žijú a aká som vďačná za svojich priateľov, ktorých viem síce spočítať na prstoch jednej ruky a ani zďaleka nie sú populárni, no naše malé oslavy na chatách a spoločne strávený čas sú skutočné. Bez mobilov, bez internetu, bez fotiek a bez ilúzie dokonalosti. Nepotrebujeme ilúziu dokonalosti, zážitky, ktoré máme dokonalé totiž sú.

 
 

Advertisement